nedeľa, novembra 03, 2013

Liebster Award Tag aka nejaké kecy zase o mne No.2



Okey, pre zmenu ma nominovala Wandarer z Knižného sveta. Tak teda No.2. Ale bez zaujímavosti o mne, len odpovede na otázky. Ak by to bolo aj so zaujímavosťami, tak by vás zo mňa asi porazilo.


Ako vzniklo tvoje blogovacie meno?
Stormy znamená v preklade búrlivý, prudký, vášnivý. Myslím si, že to hovorí za všetko.

Čím si chcel/a byť, keď si bol/a dieťa?
Učiteľka. A veľmi dlho. Neskôr veterinárka. Ale rozhodla som sa obe povolania zavesiť na klinec skôr, ako som nad nimi mohla uvažovať vážnejšie.

Máš nejaké životné motto? Ak áno aké?
„Life is too short to say maybe.“ (Katie Kacvinsky)

A preklad pre tých, pre ktorých angličtina nie je koníčkom: Život je príliš krátky nato, aby sme hovorili možno.

Najšialenejšia vec, ktorú si kedy urobil/a?
Uff, čo ja viem... asi to, že som ušla zo školy s polkou triedy a nasáčkovali sme sa ku kamarátke a zožrali nejaké cereálie jej sestre.

Aká je tvoja najväčšia book crush?
Len jedna? Hm... tak to spolu nepochodíme. Je ich viac. Mám rada chlapov! Ale nie, som sama, samučičká ako prst... ale napríklad Adam zo sérii o Mercedes Thompson.

Aký je tvoj najväčší sen?
Pracovať v oblasti športovej žurnalistiky a zamerať sa hlavne na cyklistiku. Uvidzimo, ako to dopadne.

Jedna vec, ktorá ti zlepší náladu...
Makovice. Sú to v skutočnosti ľudia. Makovice... ale tých je viac, čiže nič. Ale zaručene funguje predstava tyranosaura, ako sa snaží ustlať svoju posteľ.

Si spokojný/á s menom, ktoré ti dali rodičia?
Veľmi. Milujem svoje meno. Viem, že veľa ľudí má so svojím menom nejaký problém, ale ja som neskutočne spokojná. A páči sa mi tá možnosť obmieňať ho – malé dievčatko je Simonka, dospelá žena Simona.

Aký máš názor na tetovania?
Chcem! Chcem! Chcem! Ale nič veľké. Nemám potrebu mať nejaké nápisy a obrázky po celom tele, ale niečo čo by mi pripomínala zmysel môjho života a jeho cieľ... to by bolo krásne. Taká trvalá motivácia zvečnená na koži.

Tvoja najkrajšia spomienka z detstva?
Ach... neviem, či je to najkrajšia spomienka, ale vždy mi je z nej smiešne. Máme dva domy. V jednom bývame, v druhom je otcova dielňa a kedysi bola izba. V nej trávil čas môj brat s frajerkou či sestra s frajerom. Rodičia ju volali zašiváreň. Seriózne som si ako dieťa myslela, že sa tam prišívajú navzájom na stenu. Jediná vec, ktorá mi nešla do hlavy, bola, že som netušila, ako sa odtiaľ neskôr odpárajú. Ale považovala som to, za celkom zaujímavý koníček. To prišávanie k stene... teraz už viem, že tam robili iné veci a som rada, že ako dieťa som nemala ani v päte, že také niečo sa vôbec robiť dá :D (brat je starší o 15 rokov, sestra o 13... takže... je jasné, čo tam asi robili... :D).

3 komentáre:

  1. :D :D :D :D :D :D Tou zašívarňou si ma pobavila :D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Aj ja som kedysi chcela byť učiteľka a veterinárka, ale taktiež ma obe prešli.:D A tá spomienka z detstva nemá chybu.:D

    OdpovedaťOdstrániť

Je mi to veľmi ľúto, ale z dôvodu množstva spamov som musela zaviesť opisovanie z obrázka. Pevne verím, že sa množstvo spamov zredukuje a teším sa na vaše komentáre! :)