Nemám žiadne meno

„Neuveriteľný príbeh o osude českej poetky a spisovateľky Dagmar Hilarovej, ktorá ako pätnásťročná strávila dva roky v terezínskom gete.

Knihu vydala pod svojím menom holandská spisovateľka Miep Diekman, ktorá si autorstvo neprávom prisúdila potom, čo jej skutočná autorka dôverčivo zverila svoj rukopis. Po vyše tridsiatich rokoch vychádza autorské dielo Dagmar Hilarovej, ktoré získalo už tri významné literárne ocenenia v českom jazyku, ako si to vždy priala.“

Je neskutočne ťažké túto knihu akokoľvek ohodnotiť. Premýšľala som hodiny a hodiny nad tým, koľko hviezdičiek by som jej mohla dať. 5* určite patrí samotnej Dagmar Hilarovej. No ak porovnáme kvalitu textu s inými titulmi, tak vidieť značný rozdiel. Napríklad kniha Medzi odtieňmi sivej, ktorá sa taktiež odohráva v táboroch a počas vojny, je z technickej stránky zvládnutá omnoho lepšie. No už len samotné pomyslenie nato, že TÝMTO si niekto prešiel, že to prežil a so spomienkami na toto obdobie musel žiť až do smrti... je desivé, strašné a bolestné. Nehovoriac o tom, že to nebola zďaleka posledná facka, ktorá autorku postretla.

Hneď na začiatok priznávam, že voči Dagmar Hilarovej pociťujem nesmierny obdiv. Dôvod? Mnoho, premnoho ľudí by už dávno stratilo nádej. Nedokázali by nájsť v podobnom prostredí to krásne a už vôbec sa zaľúbiť. Ale čítať o tom, aká bola Dagmar šťastná, keď dostala prácu, alebo keď jej ktosi potajomky postrčil kúsok jedla bolo... priam neuveriteľné. Napriek všetkým bolestiam a strastiam si dokázala uchovať samú seba a bojovať za lepší zajtrajšok tak, ako si to mohla dovoliť.

Vec, ktorej mi bolo nesmierne ľúto, bolo spracovanie textu. Bol uveriteľný, netvrdím, že nie. Ale od začiatku bolo jasné, že Dagmar ho musela časom prepísať. Pätnásť ročné dievča a v podmienkach, v akých žilo, by také krásne kvetnaté vety nikdy nevyplodilo. Oproti iným častiam knihy pôsobili priam umelo. Básne, ktoré sa objavujú medzi jednotlivými časťami príbehu, sú krásne a dojemné, no nie tak celkom spĺňajú svoj účet. Nie všetci sme sa narodili s básnickým porozumením a človeku predsa len trvá trochu dlhšie, kým pochopí, čo sa tým Dagmar snažila povedať.

No predsa ide o krásny a dojímavý príbeh mladého dievčaťa, ktoré vzhľadom k okolnostiam dospelo príliš rýchlo a nemohlo si užiť svoj krásny vek. Dagmar Hilarová si prešla peklom, ale prežila. Nie všetkým sa to podarilo. Preto si zaslúži obdiv nejedného z nás. A ak by ste i vy radi zistili, ako sa v gete žilo, dielo Nemám žiadne meno je pre vás to pravé. Nenáročnosť textu a rýchle plynutie udalostí vám poskytne dostatočný pohľad na vec. Nakoniec sa len priznám, že som rada, že sa synovi Dagmar Hilarovej nakoniec podarilo knihu dostať na české pulty a tak i ku nám na Slovensko. Je smutné, čo Miep Diekaman urobila, no chváliť sa cudzím perím dokáže každý, no preukázať svoje vlastné schopnosti, to je už omnoho ťažšie.

Moje hodnotenie:

...neodvažujem sa hodnotiť...

Nakoniec by som rada poďakovala vydavateľstvu FRAGMENT za poskytnutie recenzného výtlačku. Ak si chcete aj vy prečítať príbeh Dagmar Hilarovej, knižku si môžete objednať TU, alebo napr. cez gorila.sk a to TU.