utorok, decembra 06, 2011

Poviedkový hop - Bezvýznamne významné

Poviedkový hop organizuje TRIS  :) Nižšie nájdete moju poviedku + linky na blogy ostatných zapojených. Viac nájdete po kliknutí na Viac informácií :) Príjemné čítanie ;)

P.S.: Vzhľadom k tomu, že sa blížia Vianoce, som zvolila i príznačnú tému :)

BEZVÝZNAMNE VÝZNAMNÉ

Otvorila som oči a...
„JA ŤA ZABIJEM!“ zvreskla som a rýchlo sa snažila vstať. Počula som ešte smiech svojho malého brata, ktorý vybehol z izby. Ja som sa zatiaľ snažila pretiahnuť si cez hlavu tričko a zbaviť sa snehu za golierom.
„Ty malý smrad!“ Tričko som zhodila na zem a za ním nasledovalo tielko. Sneh nepríjemne chladil a mala som ho už i v nohavičkách. Striasla som sa odporom, pribehla k dverám a kopla do nich nohou. Ešte to by mi chýbalo, aby ma videl i starší brat tak, ako ma pánboh stvoril!
Stiahla som zo seba zvyšok oblečenie a uvedomila si, že v izbe nemám žiaden uterák. Môj chrbát a zadok však boli celé mokré. Zohla som sa k tričku na zemi a pretrela si ním chrbát. Trochu vody na viac mu neublíži. Bez tak je už v beznádejnom stave a plus... vždy v ňom len spávam. Nič viac.
Zaťala som zuby od rozhorčenia a potriasla hlavou. Spala som dokopy možno tri hodiny. Podobný budíček som rozhodne nečakala, i keď môj brat Sam je na čosi podobné ako stvorený. Dopadla som na posteľ a ponorila tvár do vankúša. Chvíľu som tam len tak ležala. Vzduch izbe ma chladil na nahom tele a pár krát ma striaslo. Potrebovala som sa však aspoň trochu prebrať. Už nikdy v živote nebudem čítať do piatej ráno. Ale sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú, že?
Prevrátila som sa na chrbát, vzdychla a odhrnula nohou záves na okne. Celá krajina bola biela. Na perách sa mi rozlial úsmev. Posadila som sa, natiahla a prešla ku skrini, z ktorej som vytiahla zelené tepláky a červené tričko. Bola to naša vianočná tradícia. Obliecť sa do vianočných farieb.
Nadvihla som oči a zadívala sa do zrkadla, ktoré som mala zavesené nad bielizníkom. Mali nevýraznú farbu. Všetci tvrdili, že sú hnedé, ale boli... čosi medzi hnedou a zelenou. Vlasy som si rýchlo rozčesala a nechala ich splývať na ramenách. Jediné, čím som ich zvýraznila, bola zelená čelenka s červeným lemom. Bola som prekvapená, že v hnedých kaderiach vynikla.
Zhlboka som sa nadýchla a zatvorila oči. Predstavila som si svojho malého brata Sama, ako pobehuje okolo stromčeka a pýta sa mamy, ako sa Ježiško dostane dovnútra cez komín. Ona mu povie, že je čarovný a on jej nezabudne pripomenúť, že náš komín je príliš úzky na to, aby sa cezeň dostal. To, že mu povedala, že je čarovný, bude veselo ignorovať. V tento moment určite vstúpi môj starší brat Martin a povie mu, že by si tú svoju malú gebuľku nemal trápiť. Mama mu vynadá, ako sa vyjadruje a postrapatí mu vlasy. Maťovi, nie Samovi. Ten už totiž bude utekať hore schodmi a...
...a zobudí ma tým, že mi za golier vhodí kúsok snehu. Usmiala som sa a pomaly vyšla zo svojej izby. Boli to naše Vianoce. Aj keby nebol sneh, Sam čosi vyškrabe z mrazničky a vhodí mi to za golier.
„Dobre ráno,“ zaspievala som, keď som vošla do kuchyne. Za stolom sedel Martin. Mal na sebe červené tepláky a zelený rolák. Uškrnula som sa a prezrela si jeho tvár. Svetlohnedé vlasy po otcovi, oči rovnako neidentifikovateľnej farby ako tie moje a pobavený úsmev.
„Krásny budíček, Andy?“
Hodila som po ňom nahnevaným pohľadom. „Krajší už ani nemohol byť.“
Rozosmial sa. „Sam vie byť občas pekná otrava, ale...“ pokrčil ramenami. „Aspoň tomuto bláznivému dňu dodáva to pravé čaro.“
Prikývla som a naliala si do pohára pomarančový džús. Môj a Maťov otec umrel pred desiatimi rokmi. Mal leukémiu. Ja som mala sedem a on desať. Mama si po roku a pol našla priateľa – Petra. Spočiatku som bola nahnevaná. Ako mohla nášho ocka tak prosto nahradiť za niekoho iného? Nášho úžasného ocka... Keď som však mala trinásť, mama i Peter sa so mnou porozprávali. A pochopila som. Vtedy už mal Samko dva roky. A dnes? Samo bude mať o tri mesiace sedem a už tretí rok za sebou ma na Vianoce budí guľou snehu vhodenou za golier.
„Aspoň sme šťastní. Neviem si predstaviť, ako by to vyzeralo bez neho.“
Oprela som sa chrbtom o linku a napila sa džúsu. Vždy keď som myslela na ocka, bolo mi ťažko. Naučila som sa žiť bez neho, ale občas... mi chýbal. Červeno-zelené Vianoce boli niečím, čo do nášho domu vniesol on a... akokoľvek som mala Peťa rada, akokoľvek sa snažil, on nebol... Nebol on.
„Andy,“ Maťov veselý hlas sa ozval pri mojom uchu. Ani som si neuvedomila, kedy vstal a prešiel ku mne. Objal ma okolo ramien a stisol ich. „Usmej sa! Sú predsa Vianoce!“
Položila som pohár a jeho ruku striasla. „Áno, ďalšie Vianoce bez neho.“
Úsmev na perách mu ochabol. „Bolo to pred desiatimi rokmi...“
„No a?!“ skríkla som a rozhodila rukami. „To snáď znamená, že mi nemôže chýbať?“
„Peťo sa snaží.“
Vložila som si tvár do dlaní. „Viem. A tú snahu si cením,“ ruky mi skĺzli pozdĺž tela. „A jeho si vážim ako nikoho iného. Pred tým som to nevidela, ale... mama je šťastná!“ nervózne som sa zasmiala. „A Samko je dar pre túto rodinu, ale...“
„Ale, Andy?“ smutno sa na mňa zahľadel. „Pozri. Peťo sa snaží. Tak, ako nikto! Každú jednu bláznivú tradíciu, ktorú máme, sa snaží dodržať. A to neplatí len o Vianociach!“
Prešla som ku stoličke a dopadla na ňu. „Nechcem zo seba robiť mučeníka. Otec mi chýba. Ale pri každej jednej tradícii, ktorú vytiahne mama na svetlo sveta, sa cítim, ako keby opäť vytrhla kúsok zo mňa.“
„Protirečíš si,“ ozval sa odo dverí zvučný mužský hlas. Pootočila som sa. Stál v nich Peťo. Na nose mal okuliare s červeným rámom. Svetlé vlasy mal začesané dozadu a v zelených nohaviciach mal zastrčenú červenú vestu. Vyzeral... zlomene. „V jednu chvíľu tvrdíš, že nechceš zabudnúť a potom zase, že ťa bolí, keď sa snažíme spomínať. Čo vlastne chceš, Andrea?“
Zahryzla som si do spodnej pery tak, ako som to robila vždy, keď som sa cítila ne svoja. Sklopila som zrak do lona, v ktorom som tuho zvierala svoje ruky.
„Prepáč,“ šepla som a čakala, že sa ozve. Začula som však len tiché rozhodné kroky a zvuk vysúvajúcej sa stoličky.
„Andrea. Ver či nie, ale rozumiem, ako sa cítiš. Martin,“ očividne naňho kývol, pretože som videla, ako sa Maťo presunul k stolu a sadol si na zem. „Keď som mal jedenásť, umrela mi mama.“
Zhlboka som sa nadýchla a hodila po ňom nervóznym pohľadom. „Ja... ja... ja... nevede... nevedela som.“
Natiahol sa a pohladil ma po líci. „Nemala si odkiaľ. Veľmi dobre si však pamätám pocit, ktorý som pociťoval neskôr. Snáď do svojej tridsiatky som nebol schopný zmieriť sa s tým, že je preč.“
„Mamičkin maznáčik?“ ozval sa Maťo. Peťo sa zasmial a pokračoval.
„Vždy, keď som si ľahol do postele, som sa pýtal, ako ma mohla opustiť. Svoje vlastné dieťa. Tak skoro. Myslel som si, že je to voči mne neférové. Že jednoducho nemala právo odísť. Bol som jej syn a ona ma nechala napospas celému svetu!“ rozhodil rukami a na perách sa mu odrazil smutný úsmev. „Keď si otec kohosi našiel, začal som obviňovať jeho. A bol som omnoho starší, ako ste boli vy. Mal som šestnásť, keď si konečne povedal, že sa musí pohnúť ďalej. Ale ja som to odmietal pochopiť. Mal som pocit, že ma opúšťa i on.“
„A že všetci sa spojili proti tebe,“ šepla som potichu.
„Áno. Myslel som si, že stojím sám proti všetkým. Bol som ochotný tvrdiť, že mlieko je čierne len a len preto, lebo ostatní vraveli, že je biele. Ale potom prišli Vianoce. Prvé Vianoce s Karin.“
Martin sa k nám prisunul bližšie. Bol zvedavý a prvý krát po rokoch som v jeho očiach zbadala odraz chlapčenskej nezbednosti. To svetlo, ktoré v nich často tak chýbalo. Dospel príliš rýchlo.
„Nechcel som vyjsť z izby. Ona však prišla za mnou. A tak ako vy, i my sme mali rôzne zvyky. Mala na hlave sobie rožky a na tvári jej svietil veľký červený nos. Keď som ju uvidel, rozosmial som sa.“
Pousmiala som sa pri predstava tety Karin s červeným sobím nosom.
„A objal ju. Vedel som, že mama sa nevráti a ešte mi nejaký ten piatok,“ pozastavil sa. „No dobre,“ pokračoval. „Nejaký ten rôčik mi ešte trvalo, kým som si uvedomil, že to nebola mamina chyba. Že nemôžem ostatných trestať za to, že je preč. A skrz všetky tie maličkosti, na ktoré Karin ani otec nikdy nezabudli, som myslel na to, aká bola úžasná počas svojho života. Matku nikdy nikto nenahradí. Otca tobôž nie. Ale Karin ma predsa len naučila, že si musím vážiť všetko s ňou spojené.“
Počula som tiché odkašľanie. Nadvihla som pohľad. Stála pri nás mama.
„Nechcem rušiť túto dojemnú chvíľku,“ pohladila ma po líci, „ale pri dverách stojí Jakub.“
Vďačne som sa na ňu pozrela. Vedela, že rozhovory o otcovi znášam ťažko, ale Peťova... povedzme, že spoveď, mi pomohla. Pomaly som vstala a potichu prešla cez kuchyňu do obývačky a z nej do haly. Otvorila som dvere a vyšla.
„Nie je ti zima?“
Pokrčil ramenami a vtisol mi pusu na pery. Do očí mu skĺzla blond ofina. Natiahla som sa k nemu a odhrnula mu ju. „Trochu, ale ponáhľam sa. Ideme celá rodina do hôr, na lyžovačku,“ prekrútil zelenými očami a stiahol si z rúk rukavice. „Veď vieš, tradície.“
„Váž si ich,“ štuchla som ho do ramena a oprela sa o dvere. „Cez bránu si preskočil?“
Hodil po mne znechutený pohľad. „Na nič iné nemám teraz náladu, ako na skákanie cez bránu.“
„Mama ti otvorila?“
„Ehm... nie. Sam,“ uškrnul sa a opäť mi vtisol na pery rýchlu pusu. „Pred tým, než ma však pustil mi povedal, že si neželá, aby som ti skúmal mandle pod imelom. Vraj to robila sestra jeho kamaráta Miša s frajerom a takmer sa povracal.“
Rozosmiala som sa. „A to imelo tiež spomenul?“
Rozhodne kývol hlavou. „Vraj sa do konca života na žiadne nebude môcť pozrieť. Bojí sa, že si nikdy ani nesadne za volant auta, pretože na stromoch popri cestách zväčša imelo rastie a chudák by niekam nabúral.“
„Bude mať traumu do konca života.“
Pristúpil ku mne bližšie a objal ma okolo pása. „Do kým nebude mať trinásť a nezačne sa obzerať za každou sukňou.“
„Neboj sa, ja mu to imelo pripomeniem.“
Rozosmial sa a sklonil sa ku mne pre bozk. Otočila som sa k nemu lícom a nesúhlasne zamrnčal.
„Čosi pre teba mám. Počkáš chvíľku?“
Prekrútil očami a na oko sa zatváril sklamane. „Keď už inak nedáš.“
Vošla som do domu a vybehla do izby. Kúpila som mu vianočné ťažítko, do ktorého som vložila našu fotku. Nebolo to nič veľké. Ale ako malý ich zbieral a do dnes ich má vyložené doma na okne. Keď mi na toto padol pohľad v obchode, neodolala som.
Vrátila som sa von. Sedel na schodoch a zamyslene sa díval do diaľky. Prisadla som si k nemu a oprela si hlavu o jeho rameno.
„Budeš mi chýbať.“
Nadvihol mi tvár a pohladil ma po líci. „Aj ty mne.“
Uškrnula som sa a vložila mu do lona darček. Zabalila som ho do baliaceho papiera s macíkmi prezlečenými za Santa Clausa, pretože ten vybral Sam. Iný sme doma nemala.
„Šťastné a veselé.“
„Čože to len môže byť?“ prehodil veselo a začal ho odbaľovať. Keď uvidel ťažítko, na perách sa mu rozlial ešte širší úsmev. „Ďakujem.“ Otočil ho dole hlavou a chvíľu nato naspäť. Na naše rozosmiate tváre dopadali kúsky umelého snehu.
„Teraz som na rade ja.“
Zhlboka som sa nadýchla. „Nemusel si si robiť starosti.“
Pokrčil ramenami. „Nie je to nič drahé. Ani podstatné. Len som to uvidel v obchode a pomyslel na teba.“ Z vrecka vytiahol dlhú úzku škatuľku a podal mi ju. „Šťastné a veselé.“
Odbalila som ju, odklopila veko a pritisla si ruku k ústam. Na čiernej podložke sa leskol prívesok v tvare knižky na jemnej tenkej retiazke.
„Otvor ho.“
Prekvapene som sa naňho pozrela a pokúsila sa ho otvoriť. Keď že sa mi to však nedarilo, natiahol sa ku mne a otvoril ho sám. Vo vnútri bola fotka náš všetkým. Mňa, Jakuba, Samka, Maťa, mamky a... Peťa.
„Ďakujem,“ šepla som a prívesok zavrela. Bol väčší ako väčšina príveskov, ktoré som nosila. Bola som dokonca prekvapená, že na fotke som rozoznala jednotlivých členov. Otočila som sa k Jakubovi chrbtom a podala mu prívesok. Nenáhlivo mi ho pripol a vtisol mi bozk na temeno hlavy. Pousmiala som sa. Cítila som, že som šťastná. Šťastnejšia, ako sa na prvý pohľad mohlo zdať...
Otočila som sa späť k nemu. „Ďakujem.“
„To som už raz počul,“ v hlase sa mu odrazil smiech. Sklonil sa ku mne a pobozkal ma. Svojimi perami nenáhlivo prechádzal po mojich. Stuhnutými prstami od zimy som mu prehrabla vlasy a tuhšie sa k nemu pritisla. Jeho ruky ma hriali na chrbte, pretože som si nedala žiaden sveter ani bundu. Bolo to neskutočne príjemné.
Veľmi nerada som sa pomaly odtiahla a pretisla pomedzi pery: „Ty to nechápeš. Ďakujem.“
Na tvári sa mu rozlial nechápavý výraz, ale stále sa usmieval. „Ale za čo? Je to len prívesok.“ Pramienok vlasov, ktorý sa mi uvoľnil spod čelenky, mi odhrnul za ucho.
Pritisla som si čelo k tomu jeho. „Za to, že si.“ A aby som potvrdila svoje slová, pobozkala som ho. Nebol to dlhý bozk, ale napriek tomu významný. Chvíľu sme tam len tak sedeli, s čelami opretými o seba. Kým nám nebola taká zima, že sme sa museli rozlúčiť.
Vošla som do domu a oprela sa chrbtom o dvere. Cítila som sa úžasne a nevedela sa dočkať večera.

„Kto to bol?“ opýtal sa ma Peťo, keď som si sadala vedľa neho. Bolo už osem hodín večer a práve sme si sadali k štedrovečernému stolu.
„Jakub. Vraj sú už konečne v Tatrách,“ pootočila som sa k Samkovi. „A vraj ťa pozdravuje Katka.“
Prekrútil znechutene očami. Keď Jakub odišiel, celé poobede som si z neho uťahovala, kvôli bozku pod imelom. Odmietal sa so mnou preto rozprávať. To mal však za ten hlúpy sneh, ktorým ma musel budiť každý Štedrý deň.
„Prestaňte, vy dvaja!“ zvolala veselo mama a podala Peťovi jablko, aby ho prekrojil napoly. Pousmiala som sa. Toto bol jediný zvyk, ktorý do našej rodiny priniesol on. Keď som sa však dívala ako do jablka zarezal nožom, cítila som sa... šťastne. Takto by si to ocko prial.
„Ajajáááj,“ zatváril sa zhrozene. „Bojím sa vám povedať, čo vidím...“
Martin nadvihol obočie. „Že by červíka?“
Zahryzla som si do pery a snažila sa zadržať smiech. Peťo nadvihol obe polky jablka. V ich stredoch žiarila krásna hviezdička. Obe boli zdravé. Jednu podal mne a druhú mame.
„Dobrú chuť, ženy moje.“
Zahryzla som sa do svojej polky jablka v rovnaký moment, ako mama. Ranná stiesnenosť bola ta tam a mne sa v duši rozhostil pokoj. Takéto majú byť Vianoce.

Šťastné a veselé.



9 komentárov:

  1. ach osoba, toto bola taká krásne milo-zlato-dojemná poviedka, slzy mám na krajíčku, úsmev na tvári a to len a len kvôli tvojmu pisateľskému majstrovstvu, veľmi vydarená :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Sue: Ďakujem *hug* Veľmi si ma potešila! Som rada, že sa páčilo :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. ach, ďalšia úžasná poviedka, človek si ani nemá šancu vybrať ktorá je najlepšia :D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. To bolo aké utešené! P.S.: Pozdrav Sama :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. To bolo milé :-) Takáto poviedková oná by sa mala častejšie usporadúvať, ide mi to k duhu...

    OdpovedaťOdstrániť
  6. ach jaj skoro som si zabudla túto poviedku prečítať... keby som si toto nechala ujsť, tak by som sa na seba veľmi hnevala
    veľmi pekne napísané, dojímavé a úsmevné zároveň :) veľmi veľmi sa mi to páčilo ;) chcelo by to ešte nejaké poviedky z tvojho pera ;) alebo klávesnice :P

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Moc pěkně napsané, takové miloučké a navodilo to tu správnou vánoční náladu:)
    Och a naučila jsem se i nové slovenské slovo - golier:D

    OdpovedaťOdstrániť
  8. krásne! mrzí ma, že som sa k tomu dostala neskoro ale to najlepšie asi na koniec :D Vedela som, že píšeš krásne, ale že až tak...:)

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Ďakujem vám, baby! :) Neskutočne ste ma potešili :) Som rada, že sa páčilo! :)

    OdpovedaťOdstrániť

Je mi to veľmi ľúto, ale z dôvodu množstva spamov som musela zaviesť opisovanie z obrázka. Pevne verím, že sa množstvo spamov zredukuje a teším sa na vaše komentáre! :)