pondelok, marca 14, 2011

Mala 17. Večer si ľahla do postele... oči už však neotvorila.

Tento článok nebude s knihami vlastne súvisieť. Možno i áno... ale skôr nie. Je dnešným výsekom môjho života. Toho, čo sa stalo. Je zhrnutím toho, čo som sa dozvedela. Slzy, krik, obviňovanie a slepá nádej, že je všetko inak. Nádej predsa len umiera posledná... predsa len umiera.

Mala 17. Ľahla si do postele, zavrela oči a chystala sa ráno vstať. Oči už však neotvorila...

Vraví sa, že smrť je ľahká… bezbolestná. Hlavne pre tých, čo odišli v spánku. Áno, i pre Blanku bola smrť ľahká. Ale taktiež však nečakaná.
Sedemnásť je vek, v ktorom si len vyberáme životný údel. Obdobie, počas ktorého sa snažíme nájsť cestu, po ktorej budeme v budúcnosti kráčať. Stredná škola, priatelia, milujúca rodina, ktorá nám občas lezie na nervy a hlavne túžby, sny a plány.
Ráno som vstala, nevyspatá a nervózna. Nečakala som však, že po štvrtej hodine dostanem facku. Všetko šlo perfektne, kým som neuvidela svoju najlepšiu kamarátku plakať. Bola s ňou Miška, objímala ju a stála som obďaleč. Vedela som, že nemôžem zasiahnuť. Mám z niekoho ťahať niečo, čo je bez tak bolestivé? Budem pri nej neskôr…
Sprvoti som sa bála, že sa stalo niečo jej bratom. Alebo nebodaj priateľovi, ktorý minulý týždeň skončil v nemocnici, keď že jeho strýko havaroval. Všetko však bolo v poriadku.
Kým ku mne neprišla so slovami: „Vážne chceš počuť, čo sa vlastne stalo?“
Slabo som prikývla, i keď som už mala na jazyku, že o tom hovoriť nemusí, pokiaľ nevládze. Keď sa však predsa len po chvíli ozvala, nevedela som čo robiť.
„Rišova sestra, Blanka, dnes ráno zomrela. Jednoducho sa neprebrala.“
Celý môj svet sa roztočil. Vravela som si: tam kde je teraz, jej bude lepšie. Musí byť! Je šťastie, že umrela bezbolestne, ale…
V hĺbke duše som cítila hnev: BOLA PREDSA TAKÁ MLADÁ! Nezaslúžila si to. Milé šikovné dievča, ktoré malo svoje sny a dúfalo, že raz bude všetko ako má byť… predstavte si, že vám v jeden príjemný deň povedia, že niekto, koho ste poznali, je mŕtvy.
Nie, Blanka mi nebola blízka. Ale jej brata mám nesmierne rada. Keď si predstavím tú bolesť, ktorú celá rodina zažíva… nie je správne, pokiaľ mladý človek odíde z rozmaru niekoho tam hore. Blanka bola zdravá, veselá. Mala dobrých priateľov, milujúcu rodinu a milióny dôvodov žiť.
Koniec jej príbehu nám však zanechal odkaz: Život je to najdrahšie čo máme a musíme si ho vážiť, nikdy totiž nevieme, kedy oň prídeme. Každý jeden život je vzácny. Každý nádych a výdych je nádherný. Tlkot srdca je ako jemná symfónia.

Blanka mala sedemnásť. Večer si ľahla do postele a ráno sa chystala ísť do školy. Bola v predmaturitnom ročníku na obchodnej akadémii. Mala svoje sny a túžby. Nikto netušil, že sa jej už žiadny nesplní. Spokojne zavrela oči. Pravdepodobne nebola nadšená z toho, že musí skoro vstávať do školy. Jedno želanie sa jej však splnilo: nemusela vstať. Nikdy už však nevstane… oči jej ostanú navždy zavreté. 
14. marec bude navždy v mojom srdci patriť jej. Pevne verím len v jedno: že tam na druhej strane, je lepšie. Pre tých, ktorý ju však neskutočne milovali, ostane navždy v srdciach...

7 komentárov:

  1. Je to smutné, to áno, ale s tou nespravodlivosťou a s tým, že sú to rozmary niekoho tam hore to si myslím, že to tak nie je. Ale viem, že teraz o tom darmo dačo napíšem, aj ja som bola svedkom smrti 14ročného chlapca, môjho bývalého spolužiaka, ktorý zomrel na leukémiu a tiež som si myslela, že ej to nespravodlivé, ale potom som si uvedomila, že som vlastne nevďačná a neobjektívna. Prečo keď sa stane niečo dobré, tak ľudia zvyknú hovoriť, že to bol osud, že to tak malo byť? A prečo keď sa stane niečo zlé, keď niekto zomrie tak to nevnímajú tak isto ako zásah osudu? Prečo už potom tvrdia, že je to nespravodlivé? Nie je. Je to tiež osud. Malo to tak byť. Všetky šťastné a smutné chvíle sa pre niečo dejú, nie len pre nejaký rozmar niekoho tam hore či dole. A možno to bude znieť kruto, ale možno práve smrť Blanky mala niečo naučiť ľudí, ktorí ju poznali, a možno i teba.
    Takže hlavu hore, lebo keď už nič iné, tak isté je aspoň to, že Blanka sa už má dobre, veľmi dobre.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ja viem, že to je osud, Nobody... ja sa nato celé dívam pozitívne. Ale ona bola zdravá. Plná elánu a života. Ráno ešte vstala, ľahla si a už sa do školy nezobudila. Predstav si, že by si opäť neľahla - možno by síce bola v nemocnici, ale ešte by mala nádej žiť. A to je to, čo ma trápi: mohla ešte žiť, keby že je to inak. Verím, že jej tam kde teraz je, je lepšie. Ale dôvod tohto článku bol jasný a je hrubo vyznačený: Život je to najdrahšie čo máme a musíme si ho vážiť, nikdy totiž nevieme, kedy oň prídeme. To bol dôvod, prečo som to napísala a zverejnila na blogu... ale nie je niekedy zaujímavé, že umiera toľko dobrých ľudí a tí najhorší prežívajú? V mojom okolí to tak jednoznačne je a nerozumiem tomu. Možno som len príliš mladá, ktovie... jednému však som vďačná: že umrela v spánku a nič necítila.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ach, aby som nezabudla: boli to prvotné pocity... :) To, čo napadne snáď každému, keď sa niečo také dozvie. Až potom začne uvažovať rozumne... :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Neviem, ja možno nezdieľam úplne rovnaké pocity s tebou práve preto, že smrť už odmalička vnímam ako niečo veľmi dobré, ako niečo, čo nám vlastne pomáha. A áno, život je dar, ale taký, čo sa potom vracia.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Smrť nie je zlá, ale bolo to skoro. Bolo to príliš nečakané. Toť vše :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. počula som o tom a nechcelo sa mi veriť, že zase zomrelo mladé dievča z nášho okolia :(

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Z tohohle příspěvku je mi hodně smutno a té holčiny i její rodiny je mi moc líto.

    Dovolím si s vámi ovšem nesouhlasit - já na smrti nevidím nic pozitivního, pokud člověku neulehčí od nějakého zdravotního trápení. Viděla jsem na vlastní oči zemřít lidi, jejichž čas ještě neměl přijít a kteří mi byli opravdu blízcí. Mám už taky nějaké ty roky a hodně jsem toho zažila (tím nechci říct, že vy ne, jen upřesňuji situaci). Nejsem věřící, takže nevěřím v žádnou prkotinu typu "Bůh si ji povolal, protože to tak mělo být." Když umře zdravá sedmnáctiletá holka, jediné co mě napdane je, jak strašlivě je to nespravedlivé.

    Těžko říct, co je horší... jestli pozorovat kamaráda, který se kdysi vyléčil z rakoviny, aby se zase vrátila a i když proti ní bojoval ze všech sil, stejně boj prohrál... nebo vidět člověka, který si v neuváženém okamžiku před vašima očima vzal život. Takovéhle věci vás poznamenají na celý život. Mě poznamenaly. Dívám se na svět jinak, možná radostněji a užívám si ho, protože nikdy nevíte, co se stane.

    A bohužel v otázce smrti nevěřím na nic takového jako osud, ale na pěkně hnusný podraz. Mladí lidé by neměli ze světa odcházet předčasně - dřív, než svůj život vůbec začali žít. U vážně nemocných to je jiná otázka, pro ně bývá smrt vysvobozením.

    Tak jako tak si dokážu představit, jak se pozůstalí cítí a jediné, co jim můžu prokázat, je má upřímná soustrast. Bohužel to nikdy nepřebolí a v životě budete stále cítit tu díru...

    OdpovedaťOdstrániť

Je mi to veľmi ľúto, ale z dôvodu množstva spamov som musela zaviesť opisovanie z obrázka. Pevne verím, že sa množstvo spamov zredukuje a teším sa na vaše komentáre! :)