Dvanástka (Priechod #2)

„Krátko po vypuknutí apokalypsy traja ľudia hľadajú, ako sa dostať zo všeobecného chaosu. Lekárku a nastávajúcu matku Lilu tak veľmi zasiahne rozšírenie epidémie a násilia, že sa radšej zatvára pred svetom a pripravuje sa na príchod dieťaťa, kým spoločnosť okolo nej sa rúca. Kittridgea, známeho pod prezývkou Posledná denverská bašta, donútili okolnosti opustiť svoju pevnosť a vydať sa na cestu autom pomedzi nakazených len s niekoľkými zbraňami a plnou nádržou. Stredoškoláčka April bojuje, aby ochránila mladšieho brata v krajine plnej smrti a rozkladu. Títo traja zistia, že nie sú sami a že práve súdržnosť im dodá nádej aj v najtmavšej noci.

O sto rokov nato sa Amy a jej priatelia ďalej bijú za záchranu ľudstva, hoci nevedia, že pravidlá sa zmenili. Nepriateľ sa vyvinul do novej podoby a nová temná sila chystá svetu niečo oveľa desivejšie ako vykynoženie všetkého živého. Za porazenie Dvanástky bude musieť niekto zo statočných bojovníkov zaplatiť najvyššiu cenu.

Dvanástka je majstrovsky napísaný, dych vyrážajúci príbeh o prežití a sebaobetovaní.“

Justin Cronin píše detailne. Neexistuje šanca, že by ste si prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva, nedokázali dostatočne predstaviť. Všetko je jasné, všetko funguje tak ako má. Avšak práve tá občas priam nad mierna detailnosť môže čitateľa unudiť až k smrti. Justin Cronin nenechá nič na náhodu. Píše tak, aby ste si presne, ako keby podľa osnovy, mali v hlave usporiadať jednotlivé myšlienky. Vidíte len to, čo autor chce, aby ste videli. Máločo nechá len na vašu predstavivosť, všetko je dopredu premyslené a neexistuje výnimka.

Čo sa týka hlavnej dejovej línie, opäť sa stretávame – tak ako pri prvej časti – s väčším počtom postáv, pri čom sledujeme ich osudy. Osudy, ktoré v určitý moment vedú do toho istého bodu a všetko začína dávať zmysel. Na prvý pohľad je to celé až zbytočne rozťahané, ale autorovi sa musí uznať komplexnosť príbehu, ktorú je veľmi ťažké udržať, hlavne keď sa venujete toľkým postavám a ich vlastné dejové línie sa môžu v nevhodnú dobu spliesť s inými. Justin Cronin však dokazuje, že je majster slova a vie, čo si pre ktorého protagonistu pripravil. No celkovo je povaha pokračovania Priechodu iná. Zatiaľ čo v prvej časti sa venoval vládnym konšpiráciám či vzniku a formovaní vírusu, v Dvanástke sa zameriava skôr na mestečko a osudy obyvateľov v ňom. Na cestu za nesmrteľnosťou a využívaní zdrojov pre vlastný prospech. Dvanástke, podľa ktorej kniha nesie i názov, sa venuje žalostne málo, čo je len a len na škodu.

No autora netreba podceňovať. Nie nadarmo sa hovorí, že Dvanástka bola jedným z najočakávanejších hororových pokračovaní. Dočkáte sa krvavých i desivých scén a neraz sa vám rozbúši srdce strachom, ak si zvolíte čítať knihu večer v posteli, keď všetok nábytok okolo vás vrhá tiene. Ďalším veľkým plusom je, že si nikdy nebudete istý, kto to vlastne prežije. Komu sa vlastne podarí dostať sa až na koniec a nezomrieť. Autor nemá problém stavať postavám do cesty prekážky a veľakrát môžete mať pocit, že sa v tom priam vyžíva.

Celkovo je Dvanástka veľmi slušné pokračovanie zaujímavo načrtnutého sci-fi. Určite však nejde o knihu, ku ktorej si sadnete a prečítate ju jedným dychom od prvej strany až po poslednú. Jednotlivé myšlienky musíte medzi riadkami hľadať a vychutnávať si ich, nie len bezhlavo pásť po dejovej línii vašich obľúbených postáv. Avšak pokiaľ ste čakali, že sa kniha bude niesť v podobnom duchu ako Priechod, mohli by ste sa popáliť. Napriek tomu, že ide o dve knihy tej istej série, sú diametrálne odlišné. A nie vždy je ľahké vystavať príbeh tak, ako to zvládol Justin Cronin. Jednoznačne sa vás však bude držať zvedavosť, ako sa to celé vyrieši a stále vás bude nahlodávať myšlienka, či vôbec dokážu hlavní hrdinovia nejaké riešenie nájsť.

Rada by som poďakovala vydavateľstvu IKAR za poskytnutie recenzného výtlačku. Kniha vychádza už 14. mája a objednať si ju môžete už na stránkach vydavateľstva – TU. 

Pandemónium (Delírium #2)

Lena sa ocitá uprostred Divočiny a na všetko, čo poznala, musí zabudnúť. Neexistuje žiadne predtým – je len teraz a to, čo príde potom. Život uprostred prírody nie je jednoduchý a ťažko sa naň zvyká. No ponuka pomôcť Ilegálom, ktorí bojujú za slobodnú Ameriku, sa neodmieta a Lena sa stáva súčasťou hnutia, ktoré sa snaží preniknúť „na druhú stranu“. Tu sa zúčastňuje akcie, ktorú usporadúva organizácia Amerika bez delírie (ABD), ktorá hlása nevyhnutnosť liečby. Lena tu spoznáva chlapca, ktorý zosobňuje všetky hodnoty ABD – Juliana. Po nepríjemnom incidente sa ich osudy skrížia a ani jeden z nich nevie, ako to celé skončí.

Lauren Oliver píše krásnym a kvetnatým štýlom, ktorý je radosť čítať. Bohužiaľ, nie je všetko zlato, čo sa blyští a i keď je celá kniha obalená v pozlátku, nič to nemení na tom, že tam jej krása končí. Človeku je jasné, že sa séria bude ustavične točiť okolo lásky, vzhľadom na spoločnosť, v ktorej je doslova a dopísmena chirurgicky odstránená. Avšak niekto by mohol v duchu tajne dúfať, že namiesto rýchlo kvaseného romániku, dostane niečo iné. Akčnejšie. Plné hnevu voči spoločnosti, ktorá vás pripravila možno o to najkrajšie, čo ste v živote stretli. A nie pasivitu, ktorá je na oko zastrená aktívnou činnosťou.

Lena sa totiž nepýta. Koná automaticky bez akéhokoľvek odporu. Robí, čo musí. Je samozrejmé, že v takom veľkom hnutí, akého je súčasťou i ona, nemôžu všetci vedieť všetky podrobnosti. Ale stať sa niečoho súčasťou znamená, že viete, čo máte robiť. No Lena? Nielenže to nevie, ale i okato ignoruje všetky náznaky, ktoré môžu poukazovať nato, kam plán smeruje. Utápa sa v žiali, ale pri tom chce byť užitočná = aktívna pasivita. V skutočnosti jej je všetko jedno, trápi ju len to, čo sa jej stalo a sama seba snaží presvedčiť, že to všetko už bolo a dôležitá je len a len budúcnosť. A veľmi jej to teda nejde.

A je tu ešte Julian... Doslova programová postava, ktorú autorka vymyslela len preto, aby bolo. Pamätáte si na Lenu zo začiatku Delíria? Julian je Lena. Zatiaľ čo sa z Leny stáva bojovníčka (samozrejme – len navonok), Julian preberá jej úlohu – človek, ktorý zaslepene verí spoločnosti, v ktorej žije a postupne sa vďaka láske, ktorá je taká smrteľná, stavia na stranu odporcov. Celý románik medzi nimi je umelý a bez štipky chémie. Lauren Oliver doslova kopíruje vzťah Leny a Alexa s menšou zmenou prostredia, nižším počtom strán a na oko väčším napätím.

V konečnom dôsledku Pandemónium nie je zlá kniha – pokiaľ od nej nečakáte niečo viac. Dočkáte sa síce opisu Divočiny, ktorý je perfektne zvládnutý (až mi je ľúto, že sa mu autorka nevenovala viac a radšej sa rozhodla staviť na románik s Julianom), ale tam novota končí. Pandemónium je len kratšou verziou Delíria s koncom, ktorý každý pozornejší čitateľ odhadne už v polovici knihy (ak nie skôr). Ak teda od druhej časti tejto dystopickej série čakáte niečo viac, niečo epické, popálite sa a sklamete. Pokiaľ ju zvládnete neporovnávať s prvým dielom a mať myseľ otvorenú, dostanete celkom slušné pokračovanie. Ale celkovo malo omnoho väčší potenciál, ktorý autorka nevyužila. Môžeme len dúfať, že pri poslednej časti – Rekviem – z neho vyťažila oveľa, oveľa viac.

Rada by som poďakovala spoločnosti ALBATROS MEDIA za poskytnutie recenzného výtlačku. Pandemónium si môžte zakúpiť priamo na ich stránke.

 

Zrodení pre smrť

Ľudia vynašli liek na dlhovekosť. No má svoju daň. Zem by nezvládla taký nápor bytostí a preto môžu mať ľudia len jedno dieťa (aj to len niektorí). Ak má potomka niekto nelegálne, je odvedený do väzenia a jeho dieťa je označené za nadbytočné. Ani vo Veľkej Británii, v ktorej žije 15 ročná nadbytočná Anna, to nie je inak. Jej rodičia boli sebeckí a mali ju napriek zákonu, ktorý to zakazuje. Dnes sa Anna snaží byť užitočnou nadbytočnou, ktorá pozná svoje miesto. Kým sa v jej živote neobjaví Peter a neodhalí jej svet, ktorý na ňu tam von čaká...

Zrodení pre smrť (v origináli The Declaration) u nás na Slovensku už raz vyšli pred pár rokmi ako Nadbytoční s detskou kreslenou obálkou. Vydavateľstvo sa tento útly román Gemmy Malleyovej rozhodlo vydať opäť v novom šate a s iným názvom. S dystópiami sa vrece len tak roztrhlo a máloktorá stojí ozaj zato. Väčšina je plná nelogických dier a svet stojí na krehkých základoch. Ak teda hľadáte dystópiu s prepracovaným svetom, ktorý vyzerá priam dokonale, ale v skutočnosti je zvrátený a prehnitý do špiku kostí, určite si nenechajte Zrodených pre smrť prekĺznuť pomedzi prsty. Mohli by ste prísť o jeden z drahokamov v tomto žánre.

Musím sa priznať, že mňa Zrodení pre smrť neočarili tak ako iných. Štýl písania je strohý, nerozvinutý, ako keby sa autorka snažila zapísať čo najmenej strán. Občas to šlo na úkor kvality, inokedy to bolo vítané. Spočiatku sa však dej vlečie (a to napriek jednoduchosti textu a krátkym vetám) a kniha vám nič nedá. Anna prežíva zo dňa na deň, spĺňa svoje povinnosti, občas máte náhľad na konflikty medzi nadbytočnými... a tam to končí. Teda – kým sa na scéne neobjaví Peter. Všetko sa začne pomaly odhaľovať a jednotlivé kúsky skladačky začnú dávať zmysel.  Anna, ktorá spočiatku pripomínala stroj alebo bábku, ktorou môže kdekto manipulovať, sa pozbiera a začne aktívne konať. Ale jedno autorke kvitujem – Anna sa bojí, Anna má pochybnosti, Anna je zmätená. Kto vlastne klame? Komu by mala veriť? Nemala by radšej urobiť niečo iné? Človek je vždy plný pochybností, hlavne pokiaľ ide o dôležitý krok v jeho živote a to hlavne v totalitnej spoločnosti. A i keď v jednu chvíľu urobí rozhodnutie, ktoré sa nedá vrátiť späť, stále v ňom hlodá ten malý červík, ktorý ho bude privádzať k nepríčetnosti. Tak to jednoducho je.

Naopak Peter je typický hrdina napísaný podľa osnovy. Prakticky nemá osobnosť a tie malé záblesky vlastností mu nevytvárajú charakter. Autorka sa vie pohrať so psychikou postáv a dokáže odôvodniť, prečo konajú tak, ako konajú. Tu to bol jednoducho krok vedľa a to nie posledný. No nemôže byť všetko zlato čo sa blyští a všetko nám vynahradí svet, v ktorom hrdinovia žijú. Svet, ktorý by sme poľahky mohli vytvoriť. Ľudia sú sebci, ktorí nemajú štipky súdnosti a ak si starý človek myslí, že niekto mladý môže zomrieť, pretože ešte nič neprežil, je to proti prírode. Avšak celkovo je charakter spoločnosti vykreslený priam dokonale. Dokonca by som povedala, že autorka perfektne využila unanimistický princíp, keď spoločnosť reaguje ako jednotlivec.

Čo sa týka príbehu – pred pár rokmi mohol byť dych berúci a nervy drásajúci. Dnes, keď je na trhu toľko dystopických kníh, je ťažké nájsť takú, ktorá vám spôsobí zimomriavky. Ak nesympatizujete s hlavnými hrdinami, celý príbeh vám môže prísť ako príliš tuctový. No ako dystopická jednohubka na jedno daždivé popoludnie sú Zrodení pre smrť ako stvorení. A určite poslúžia ako krásny vzor pre mladšie ročníky, ktorých pohľad na svet sa stále formuje a je viac-menej neskazený. Milovať a vážiť si vlastný život, je veľmi dôležité, ale ísť proti prírode a zabrániť jej tvoriť, nie je správne. A to je to, čo si po dočítaní uvedomí snáď každý.

Rada by som poďakovala vydavateľstvu FRAGMENT za poskytnutie recenzného výtlačku.

 

A čo tak súťaž? Začíname!

Ahojte!

Nebojte sa, nezabudla som. Len nebol čas. Ako cenu útechy do súťaže vkladám ešte jednu knižku okrem Padlých anjelov (ktorú venovala spoločnosť Albatros Media) a to knižku Lokaj od Kataríny Soyky :)

FORMULÁR

Súťaž začína dnes - 22. apríla - a končí 22. mája 2013. Dovtedy snáď zoženiem obálky, lebo som už mesiac lenivá kúpiť nové! Ha! :D

Všetky zvyšné info nájdete vo formulári :) 

Kam zmizla Aljaška

Tínedžeri sú v očiach väčšiny autorov svätí. Nepijú, nefetejú, nesexujú, nefajčia. Jednoducho dokonalosť sama. To, že v skutočnosti je všetko naopak, im vôbec netrhá žily a ďalej si píšu vo svojich knihách o tom, ako 16 ročné dievča našlo princa na bielom koni a ako s frajerom plánuje rodinu. Koniec. Bodka. Jeden by si myslel, že v skutočnosti na papier len vylievajú svoje tajné sny, ktoré sa nikdy nesplnili (bohvie, možno to tak je). Preto autori, ako je i práve John Green, sú na trhu veľmi vítaní. Dôvod? Píšu o tom tak, ako to je. Bez servítky. A človeku to dá omnoho viac, ako niekoľkokrát premaľovaná realita.

Miles má všetkého plné zuby. Riešenie: internátna škola. Život tu je úplne iný – akčný a nepredvídateľný. A to i vďaka Aljaške Youngovej, ktorá je vtipná, sexi, múdra, nezničiteľná a šialená. Spolu s Takumim, Plukovníkom, Larou a Aljaškou po nociach chľastá, fajčí a strieľa si zo zvyšku internátu. Z nevinného lúzra, ktorého najväčšou zábavkou boli posledné slová slávnych osobností, sa postupne vytrácajú všetky zábrany a jeho dovtedy mizerný spoločenský života naberá na obrátkach. A ani on sám nevie, či cestou nenájde to svoje Veľké Azda...

John Green je čarovný. S postavami zaobchádza s takou ľahkosťou, že jeden má pocit, že mu v skutočnosti spolusediaci hovorí story o svojom bratrancovi a vôbec si neuvedomí, že číta fiktívnu knihu o fiktívnych ľuďoch. Podáva realitu ľahko a nenútene. Jednoducho. A práve v tej jednoduchosti je krása. Mladí ľudia sa nerozprávajú v kvetnatých súvetiach, ktoré majú 10 prísudkov a niekoľko činných a trpných príčastí. Nadávajú, odsekávajú, vyjadrujú sa striedmo a filozofia je hlavnou témou ich rozhovorov, len keď sú takmer na mol. A predsa len tam medzi tými krátkymi vetami nájdete toľko krásnych myšlienok. Často len naznačených a nevypovedaných, tam kdesi medzi riadkami. John Green je majster slova a nepodá všetko na striebornom podnose, ale nechá čitateľa i rozmýšľať a uvažovať.

V knihe sa nájdu hlavne mladí, pre ktorých je určená, ale ani starší čitatelia nebudú mať problém stotožniť sa. John Green sa nikomu nesnaží kázať. Nevnucuje vlastné názory a už vôbec sa nepokúša vytvoriť nejaký dokonalý ľudský model tínedžera. Hlavný hrdina, Miles, je obyčajný chalan, ktorý dospieva a každý jeden zážitok, každá skúsenosť ho formuje a mení jeho pohľad na svet. Miles konštatuje, rozmýšľa a uvažuje, ale nikdy v jeho myšlienkach nenájdete – ani v útržkoch rozhovorov – nejaké poučujúce riadky, ktoré by sa vám Green snažil vnútiť. A vtom je tá krása. Je na vás, čo si z knihy vezmete. Nikto a nič vás nebude nútiť sa ku nej vrátiť. Avšak ten číry pôžitok, ktorý môžete cítiť pri čítaní Aljašky... to je taký vzácny pocit, že jednoducho neodoláte. Pretože každý jeden rozhovor má význam, každá udalosť je dôležitá a vytvárajú sieť chodníkov života, ktorá nás má doviesť k Veľkému Azda.

Priemerných príbehov nájdete množstvo, ale tých výnimočných len pár. A je mi cťou predstaviť vám knihu Kam zmizla Aljaška, ktorá výnimočnou rozhodne je. Príjemné čítanie.

Veľké poďakovanie smerujem vydavateľstvu SLOVART za poskytnutie recenzného výtlačku. Knižku Kam zmizla Aljaška si môžete objednať cez internetové kníhkupectvo ABC Knihy.